Moja poviedka Pohľady a pohľadnice vyšla v decembrovom čísle literárneho časopisu Dotyky a teraz si ju môžete v celom znení prečítať tu. Komentujte, kritizujte, pýtajte sa, budem veľmi šťastná. Enjoy:)
Žena
Ako keď som
otvorila neprečítanú knihu niekde v polovici a znovu ju rýchlo zatvorila,
aby som celkom náhodou nezbadala kľúčovú vetu a neprekazila si tak
prekvapenie z tajomstva, ktoré ukrýva.
Tak som žila svoj
život.
Neustále som
pootvárala dvere, listovala v bielych stranách nezapísaného denníka,
kupovala rámy na obrazy, na veľký jedálenský stôl rozkladala mapy, chodila do
obchodu so zvieratami a prezerala si hady. U starej pani Viery
v starožitníctve som kupovala krištáľové vázy, aj keď mi nikto nenosil
kvety. Na nočnom stolíku ležala kniha o zlaňovaní. V predsieni bolo
do radu poukladaných osemnásť párov tmavomodrých papúč a v rohu stáli
tri mohutné vešiaky na kabáty.
Bola som
pripravená.
Keď som sa ho
opýtala, či je na mne niečo neobyčajné, povedal, že ešte nikdy nevidel toľko
nesplnených snov pokope. Nenahnevala by som sa, keby to nebola pravda. Viezli
sme sa v električke číslo šesť a obrátila som tvár k čiernej
okvapkanej tme za oknom. Cítila som sa ako biely kovový záhradný nábytok
obrastený zažltnutou burinou. Kovovo chladná a obrastená snami, ktoré ma
zadúšali, škrtili a ničili. Ale hlavne, hlavne že som bola pripravená.
Vo svojej
každodennosti som chystala bezpochyby dokonalé prostredie pre sny, ktoré som
však ďalej, ako je prah dverí alebo parapetná doska, nepustila.
Zaklopal
na dvere, ja som nepovedala „ďalej“. Zazvonil zvonec, potichu som podišla ku dverám, zámok
zaistila ešte dôkladnejšie.
Dnes
ráno som si neuvarila čaj, ešte v pyžame som si sadla k písaciemu
stolu v strede miestnosti. Chvíľu som sa pozerala na práve zobudenú
posteľ. Vzala som do rúk zakladač s dokumentmi a hľadala svoju dnešnú
zákazku. Byt sa zdal nepríjemne prázdny po víkende strávenom s bratom. Neustále
ma kritizoval alebo si na mne cvičil svoje umenie sarkazmu, avšak vždy
priniesol rozptýlenie do bledosivých dní. V duchu som sa pousmiala nad zúfalou
potrebou skutočne akéhokoľvek rozptýlenia. Vstala som a v ten týždeň
už tretíkrát presunula posteľ na iné miesto.
Potreba
akéhokoľvek rozptýlenia. Nehlučné prasknutie stereotypnej bubliny.
Nemôžem
povedať, že ma moja práca nebaví. Avšak baví ma aj umývanie riadu, nakupovanie
zeleniny a premiestňovanie nábytku. A predsa, ničomu z toho som nevykrojila
zo svojho času tak veľký diel, ako prekladaniu úradných papierov. Po šiestich
rokoch som sa prestala pýtať prečo.
O desiatej
som šla do mesta. Prsty stuhnuté od zimy, čokoládová torta a návšteva
dvoch antikvariátov prinášali do môjho života niečo mimo rutiny, aj keď čím
častejšie som to robila, tým viac to začalo zapadať do obyčajnosti všetkého
ostatného.
Dnes som
sa rozhodla, že pôjdem do Bukurešti. Túto jar. Rozhodla som sa tak, keď som
v antikvariáte na poschodí našla starú pohľadnicu od akejsi pani, pre
akúsi ďalšiu pani. Na obrázku bolo veľké námestie, pôsobilo na mňa ako miesto,
kde som už predtým bola, ba dokonca miesto, kam zvláštnym spôsobom patrím.
Prišla
som domov, pohľadnicu nalepila na stenu k ostatným. Nebolo to prvýkrát, čo som
pootvorila dvere, zahliadla jeho chrbát, dvere znovu zatvorila. Sen. Zo
všetkého najviac ma priťahuje jeho nedosiahnuteľnosť.
Dievča
Zobudila ma horúca priamka žltého
svetla a štekot psov. Ešte dlho som ležala, cez pokrčenú bielu plachtu som
preložila ľavú nohu a potešila sa príjemnému chladu. Od včerajšieho večera
vedľa mňa ležala kniha o ňom, o jeho cestovaní z New Yorku cez
Denver do San Francisca a so zastávkou v Albuquerque a Dallase späť
do New Yorku. Kniha o ňom a tak trochu aj o nás.
Vyšla som na verandu, drevená dlážka
jemne vŕzgala a spoza sklenených dverí bolo stále počuť štekot psov.
Napriek tomu som cítila husté ticho. Nenazvala by som ten pocit tichom pred
búrkou, aj keď by sa naň mohol ponášať. Bolo to ticho, za ktorým nič
nenasledovalo, ale keď mojimi nosnými dierkami plynulo dnu a von, bolo tak
plné, že samo o sebe znamenalo dobrodružstvo. Zišla som dolu schodmi,
sklonila sa po noviny ležiace na zemi a roztrhla jemný igelit,
v ktorom boli zabalené. Je zvláštne, ako často tu v tomto čase prší.
Spýtal sa, či som už niekedy jazdila
na motorke. „Nie, bojím sa,“ odpovedala som. Povedal, že ma niekedy niekam
vezme. „Dobre,“ súhlasila som. „Teraz?“ „Áno.“
Som si istá, že to bola rýchlosť
osobne. Tlačila na moju hruď a dýchanie stálo istú dávku námahy, nebolo to
však lapanie po dychu ako pri rannom behu, bolo to vzrušenie, bublajúca krv,
vietor vo vlasoch a v duši. Horúca tma a vlažné svetlá. Dlhé
cesty a široké križovatky.
Jazdili sme často. Na druhý deň do
Nob Hill, stáli sme na strechách naproti vlastným dušiam. Neskôr na Sandia
Mountains uzavreté pre nebezpečenstvo požiarov. Napokon na kopec pokrytý bielym
pieskom. Sedeli sme na skale a jediné, čo nám chýbalo, bol strach.
Potom sme už na motorke nikdy
nejazdili.
Modlila som sa. Vystierala ruky.
Odovzdávala sa. V dlaniach ponúkala vlastné srdce a keď sa Jeho
zjazvené dlane priblížili k mojim, prudko som ich stiahla späť. Opakovalo
sa to mnohokrát. A potom, keď posledný pohľad pominul, definitívne som
svoje srdce vytrhla z roztrasenej hrude a vložila ho do Jeho rúk. Nikto
si nevšimol zabudnutý kúsok tmavočervenej svaloviny, ktorá zostala v mojej
chabej telesnej schránke.
Žena
Pracovala som niekoľko hodín. Telefón zvonil, oni rozprávali a ja som
odpovedala. Na pohľadnicu z Bukurešti som hľadela tak uprene, až sa mi
zliala do farebnej zmesi bez kontúr. Varila som krémovú polievku, piekla
mrkvový koláč, ale fotka námestia neustále ležala pred mojimi očami ako tapeta
na stenách, podklad všetkého reálna. Stoličky a vázy niekedy splývali,
inokedy vystupovali z obrazu, nebola som si istá, či sú v miestnosti
so mnou alebo v rumunskej kaviarni na námestí. Možno na jednej z tých
stoličiek sedela akási pani a písala pohľadnicu akejsi ďalšej pani.
Nedokázala som zaspať. Vchodové dvere sa takmer rozleteli
pod ťarchou tvrdých pästí, ktoré neprestajne klopali. Vstala som, presunula
posteľ na druhý koniec miestnosti, najďalej od dverí izby, tie som potichu
zatvorila. Cez pokrčenú bielu plachtu som preložila ľavú nohu, no všetko, čoho
som sa dotkla, pálilo. Akoby na každú časť môjho tela pri dotyku s niečím
iným pribudol nový pľuzgier. Vstala som a v prostriedku izby chvíľu
nehybne hľadela na okno. Podišla som bližšie a otvorila ho. Cez nosné
dierky mi až do duše vstúpilo husté februárové ticho. Otvorila som ďalšie.
A ďalšie. A ďalšie. Všetky okná.
Vzala
som do rúk vázu od starej pani Viery a pustila ju na zem. Rozbila sa, aj
všetky ostatné. Knihu o zlaňovaní som strčila do napoly vyhasnutej
pahreby. Oheň dostal nový život. Keď som v rukách držala mapu Ázie,
uvedomila som si, že keby som zničila každé znamenie mojej dokonalej prípravy
na nedosiahnuteľné, v mojom dome nezostane vôbec nič. Presne tým, čím bol
môj život, bol aj môj dom. Zlepená zmes nesplnených snov.
Spoza
masívnej skrine som vytiahla kufor. Chvíľu som naň hľadela, potom ho zasunula
späť.
Nebola
som pripravená. Nechcela som byť pripravená.
Otvorila
som dvere. Nik tam nestál, možno bol preč, možno vošiel a ja som si to ani
nevšimla.
Ktovie.
Sedím vo
vlaku a jediné, čo mi chýba, je strach.
Dievča
Púštna suchota za zeleným trávnikom
golfového ihriska, burácajúci hurikán oslepujúci dvanásťtisíc párov očí,
vernisáže psychopatov s plastovými bábikami, nočné rozhovory o dočasnosti
sediac v červenom nákladiaku, spev z najhlbších hĺbok Ním vyhĺbenej
duše, a napokon, tá oslobodzujúca rýchlosť plávajúca v severovýchodnom
vetre. To bol môj život.
Zažila
som. Žila som. Na začiatku všetkých koncov som bez rozlúčky vzala kufor
a odletela do prázdneho strachu a pochybovačného nerozhodna. Potom,
s nohami opäť pevne na zemi, som na prázdnu bielu stenu prilepila jedinú
pohľadnicu a sadla si na bielu kovovú záhradnú stoličku obrastenú zažltnutými
snami.
*