štvrtok 16. februára 2017

Zlé veci sa dejú

Dejú. Najhoršie sú, keď zanechávajú sladkú pachuť, ako je tá na jazyku po čokoláde. Nemám ju rada, aj tak si ju dám znova, chýba mi, celý deň nechcem zjesť nič sladké a večer ma to premôže. S pocitmi narkomana, na strmom sklone dňa. Počúvam tie piesne, čítam svoje staré poviedky a plačem. Prečo sa to stalo? Každý večer líham do postele na opačnú stranu, nie tam, kde je rana. Pýtam sa prečo sa to stalo a zároveň som rada, vraciam sa k tomu, akoby som vôbec nechcela zabudnúť.

Potom mi napíše dievča, dnes si spomenulo, že to mne sa stali nejaké zlé veci a teraz, teraz žijem v rozprávke. Ako sa cítim? Je to odmena po trápení alebo milosť po zlyhaní? Zajtra s ňou pôjdem na kávu, akože vysvetliť to, ako keby som vedela.

Žijem v rozprávke? Každý deň sa niečo dotkne mojej rany... slovo, pieseň, dotyk, spomienka, fotka, pocit. Prichádza to znovu, kričím: si nahovno, neschopná žena, vyzeráš otrasne, znovu si sa nevedela ovládať a zjedla si priveľa, nenávidím sa, rozbíjam tanier, on na mňa pozerá a vidí, ako hlboko je rana, že sa zacelila iba navonok, zničila moje vnímanie sebahodnoty, vzťahu, mužov, lásky.

Toľko bolesti.

Potom sa zamknem v kúpeľni a kričím, dlhý výkrik umierajúceho zvieraťa, presne ako ten, ktorý zo mňa vyšiel, keď som sa v septembri 2013 sprchovala a uvedomila si, že som všetko zničila.



 Počujem tiché klopanie na dvere, je to on, miluje ma. Hanbím sa a nenávidím za to, ako mu ubližujem. Ako ma môže tak milovať, keď ho to bolí? Vtedy v ňom vidím Ježiša.

Už viem, čo poviem dievčaťu pri zajtrajšej káve. Nežijem v rozprávke. Iba som dostala milosť, ktorá zachránila celý môj život a ďalšiu milosť, ktorá mi potichu klope na kúpeľňové dvere. A viem, stane sa to aj o týždeň, aj o dva mesiace, aj na ďalší rok. Rana nikdy celkom nezmizne. Aj on to vie. A aj tak.

v našej kúpeľni na počiatku našej manželskej lásky odfotil Kuba Šimmer

štvrtok 2. februára 2017

O domove

A keď som sedela na nástupišti a práve dovolala a zhovárali sme sa o novom stolíku do nášho prvého domova, keď som sa začítala do Doktora Živaga a hovoril mi o troch dňoch vo vlaku s výhľadom na step, myseľ mi zablúdila k ceste do Prahy, k širokým zeleným lúkam, modrému nebu a žltým kvetom, keď som si spomenula na to, že v prvý deň budú naším výhľadom biele periny a drevené okná, keď som si spomenula, že sa vrátime a povieme, že sme už doma, keď som si spomenula, že to tak už bude vždy, keď som sedela na nástupišti a práve dovolala a zhovárali sme sa o novom stolíku do nášho prvého domova, spomenula som si, že mám všetko, čo som kedy chcela.






Keď som si spomenula na biely piesok a sivozelené kaktusy, keď som si spomenula na dlhé cesty a nekonečné žlté čiary, keď som si spomenula na oči, ktoré nezaplakali a hlas, ktorý rozplakal, keď som si spomenula na roztrhané džínsy a výhľady z plochých striech, trsy trávy a zablúdené pramienky vlasov, sedela som na nástupišti a spomenula som si, že mi nikdy neponúkol domov.


A čo na svete hľadáme, ak nie domov? Vkročíš ako hosť a počuješ: cíť sa ako doma, urob si pohodlie, ale domov tam nie je, nie je tu, ani tam, je v duši, ale kde má domov duša? Domovom nazvem miesto, kam sa vrátim na víkend, kde rastú jahody a otec kosí trávnik, tam, kde večer kráčam po špičkách a knihu čítam pod perinou. V ktorej z týchto vecí sa skrýva duša?

Tam, kam som ju vložila. Do tvojich rúk len kúsok. Lebo náš domov je náš prvý domov, ďalší bude druhý, potom bude tretí, ale v žiadnom z nich sa neusadíme, žiadny z nich nenazveme posledným. Kde je domov? Tam kde duša naposledy spočinie, naposledy a navždy.