streda 3. januára 2018

Tri knihy 2017

Nedávno som sa s kamarátkou vybrala do detskej knižnice. Stále tam pri vchode ležala škatuľa s návlekmi na topánky, police boli usporiadané rovnako, len skrinky už neboli namaľované načerveno, ale namodro a všetko sa zdalo akosi menšie. Spomenula som si, ako mal preukaz najskôr len môj veľký brat a z knižnice mi nosil minirozprávky. Boli uložené v jednej z tých červených skriniek s bielymi okrúhlymi úchytkami. Potom som preukaz mala už aj ja a každý mesiac som si požičala presne jedenásť kníh. Slávnu päťku, Denník Princeznej, Harryho Pottera a mnohé ďalšie, na ktoré si už asi nikdy nespomeniem. Čítala som stále a teraz mi to chýba.
Naozaj čítam veľmi málo a for pleasure ešte menej. No vďaka škole, mužovi, ktorý moju knižnú lásku podporuje, veľkému bratovi s vyberaným vkusom či internetovým a neinternetovým spoluknihomoľom som sa dostala k úžasným knihám aj tento rok. Tu sú tri, podľa mňa, najúžasnejšie.


Haruki Murakami: Colorless Tsukuru Tazaki and His Years of Pilgrimage


Sú dvaja autori, ktorí keď vyjadria niečo abstraktné konkrétnymi slovami, poviem si: presne takto by som to povedala ja: Nicole Krauss a Murakami. Tento rok som prečítala troch Murakamiov (ako my doma hovoríme): Kafka on the Shore, Norwegian Wood a Colorless Tsukuru Tazaki. Musím povedať, že jedine táto mi naozaj vzala dych tak, ako to Murakami at his best robieva. V tejto knihe sa mu znovu podarilo cez obyčajné ukázať na neobyčajné, zmiešať smútok s krásnom a neprezradiť dávno vyslovené tajomstvá.


Rada si z kníh vypisujem krásne vyjadrené veci, preto prikladám niečo pre vás, aby ste mohli ochutnať murakamiovskú magicko-realistickú poetiku. /No spoilers, len pekné myšlienky./

"He never dreamed. But even if he had dreamed, even if dreamlike images arose from the edges of his mind, they would have found nowhere to perch on the slippery slopes of his counsciousness, instead quickly sliding off, down into the void."

"The human body's that fragile. It's a complex system that can be damaged by something very trivial, and in most cases once it's damaged, it can't easily be restored. A cavity or stiff shoulder you can get over, but there are a lot of things you can't get past. If talent's the foundation you rely on, and yet it's so unreliable that you have no idea what's going to happen to it the next minute, what meaning does it have?"

"Maybe I am just an empty futile person, he thought. But it was precisely because there was nothing inside of me that these people could find, if even for a short time, a place where they belonged. Like a nocturnal bird seeks a safe place to rest during the day in a vacant attic. The birds like that empty, dim, silent place. If that were true, then maybe he should be happy he was hollow."


Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár


Veľmi
veľmi
naozaj veľmi mi tento rok učaroval Absynt a jeho edícia Prekliati reportéri. Knihu som čítala prevažne vo vlaku cestou do Bystrice a z Bystrice a mnohokrát som ju musela zatvoriť, pretože som už nevládala zniesť toľko násilia v slovách a písmenách. Napriek tomu je v mojom výbere troch najlepších kníh. Čítala som už množstvo diel z obdobia svetových vojen, no nikdy som vojnu nestretla tak detailne a bolestne opísanú ženskou autorkou. Z miliónov anonymných mŕtvych obetí strašného násilia sa pre mňa stali konkrétni ľudia s príbehmi. Vojnu nebojovali len vojaci, ale aj matky s deťmi, rodičia, starí rodičia a sestričky vo vojenských bunkroch, ktoré sa snažili zachrániť už dávno stratené. Odporúčam prečítať naozaj každému z mojej generácie.


"Nepíšem o vojne, ale o človeku v nej. Nepíšem dejiny vojny, ale dejiny citov."

"Neraz ma upozorňovali (najmä spisovatelia  muži): 'Ženy si toho navymýšľajú. Natárajú." Ale presvedčila som sa; niečo také sa nedá vymyslieť. Od koho sa to dá odpísať? Keď to možno odpísať, tak len od života, jedine on má takú fantáziu."

"V centre pozornosti je vždy to, aké je to neznesiteľné a ako sa človeku nechce zomierať. A ešte neznesiteľnejšie je zabíjať, pretože žena dáva život. Daruje. Dlho ho v sebe nosí, odchováva. Uvedomila som si, že ženám je ťažšie zabíjať."

"O tom je celá ruská literatúra. O utrpení písala viac ako o láske."

"Nedotýkajte sa mojej duše. Napíšte, tak ako ostatní, o mojich vyznamenaniach..."


Monika Kompaníková: Piata loď

Tretia kniha v mojom úzkom výbere je dielom slovenskej autorky. Otvorila tak pre mňa dvere k našej súčasnej próze, ktorej som donedávna nedávala veľkú šancu, čo bolo odo mňa veľmi krátkozraké. V Piatej lodi som videla celkom prirodzenú ľudskú lásku a krehkú nádej v cyklickom blúdení každodenným zúfalstvom. Myslím si, že som hlavnej postave tak dobre rozumela práve preto, lebo žijem v tej istej kultúre. Nikdy som si neuvedomila, že v príbehu a chápaní postáv je kultúrne pozadie tak veľmi dôležité. A to bol pre mňa úplne prevratný čitateľský a nie len čitateľský zážitok.



Napíš mi, čo si mám prečítať tento rok! :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára