Na nohách pútnika

Nestíham žiť a život, ten plynie.

Dnes som zatúžila znovu si písať denník.

Premýšľam, kde je môj vzor, v kom leží šablóna môjho vlastného šťastia a úspechu.

Nie je. Nemá kde byť, lebo nie je.

Napísala som báseň, ešte v lete.

Neskôr som k nej pripísala poslednú vetu.

A zrazu má všetko zmysel.

Po potopení ľadového kráľovstva

som videla mnohé;

na nohách pútnika

krv pošliapaných priateľstiev

prach z črepín nedozretej neviery

bez chcenej nevery duše.

Na nohách pútnika

žalostný prach

v ktorý sa obrátime.

No dnes prvý raz

túžim

menej rozprávať

a viac potichu milovať.

stratené zápisky

našla som zápisník, ktorý som už dlho hľadala

desilo ma, že niekto cudzí ho nájde a nájde teda mňa

dnes večer mi je ťažko a listujem v ňom

popri tom, ako prekladám dokument ministerstva vnútra a reportáž o haváriách lietadiel

taký je život

I. 

a mám mnoho chýb

jednou z nich je, že vždy zabudnem

zatvoriť okná, keď odchádzam z domu

mama sa vždy hnevá

vraj

naivne

asi

podvedome 

verím

dobru v ľuďoch.

je

tam...?

II.

Nevadia mi vlhké vlasy

ani na špičkách mokré plátenky

tenký horizont odhryzol

zo sivej nebeskej planéty

ty hľadíš na bledohnedé hory

vyšľahané duny ponárajú

stony lásky i bolesti

do kostí mi vpustia jed

a smäd po márnosti

povestný šíp má hrot

jedovatý sladkým mokom slasti

III.

I love the feeling when I meet someone new.

It feels so pure and free.

So many things unsaid.

IV.

Rovnou čiarou života

na dlani dočasnosti

si ty

si ty.

V.
Rada sa strácam v lesoch.
listnatých
ihličnatých
zelených aj hnedých
vo všetkých
okrem tých 
vytvorených z ľudí.

travel the world: PARIS lost analog//lasting memories

Bola som chorá, doma, tak som spomínala (veď čo iné môžem).

Len nedávno som si dala vyvolať film z aprílového Paríža, tak duša pookriala.

Ak vás zaujíma viac, čo sme robili v Paríži, kde sme boli, čo sme vyskúšali, prečítajte si sériu príspevkov na mojom starom blogu, a to presne tu: chapter 1  chapter 2  chapter 3

Najlepšie na tom celom je, že po takmer roku sa u mňa objavujú tie najsilnejšie momenty a ešte najlepšejšie je, že ich je dvetisíc.

Tomáš lost his head in Paris. Bolo ráno, na raňajky sme si kúpili croissanty a brázdili sme ulice. Tip: ak ste v Paríži, nepoužívajte metro, prechádzajte sa, peši. Použite ho len keď je noc a ste príliš ďaleko od hotela/apartmánu, v ktorom bývate a v prípade, že vám odumierajú píšťaly alebo sa vám zodiera päta, lebo ste si nemúdro vybrali obuv. My sme si Paríž zažili s príchuťou každej uličky a každého mostíka. Nemohlo byť lepšie.

Navštívte Montmartre. Nielen kaviareň, kde vo filme Amelia z Montmartru robila hlavná postava čašníčku, no aj námestie napráskané maliarmi, Van Goghov dom a Chrám Sacré-Coeur, jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete. Okrem nádhernej baziliky je tu doslova famózny výhľad na celý Paríž.

Objavuj ARCHITEKTÚRU, nie ATRAKCIE. Že musíš vidieť každý obraz v Louvri? Vyviezť sa výťahom na vrch Eiffelovky? Kúpiť si aspoň kľúčenku na Champs-Elysees? Nie. Nechoď za davmi Japoncov v bledých pláštenkách, vychutnaj si Paríž ako parížan/ka. Každý dom, každá ulička, každá kaviareň či pekáreň je PARÍŽ. Skús sa na Eiffelovku či Notre Dame pozrieť trochu inak ako obyčajný turista. Objavuj a obdivuj.

Toto boli moje foto spomienky a niekoľko tipov na výlet v Paríži. Ďakujem, že ste sa tam somnou vrátili. :)

life: always on the road

Stále cestujeme. Raz po vlastných kamenným chodníkom, inokedy autom poľnými cestami, neskôr očami po čiernych písmenkách. Každý deň je premárnený, ak sme nevideli niečo nové. Nové stromy, novú rieku, nový hrad, nový sneh, nové slová. 

Objavujeme a je to krásne.
Len tak sadnúť do auta a chodiť cestičkami pomedzi polia a malé dedinky. Zastaviť sa, dýchať neznámo. Skúste to, fakt :).
A potom prísť domov a čítať spolu knihu. Nahlas. Smiať sa, vypípať nadávky, premýšľať, spolu.
Variť krupicu, premýšľať v budúcom čase, piť anglický čaj, spievať, hrať karty, prehľadávať podkrovie, pretekať sa v počítačových hrách, modliť sa, študovať, spolu.

Nechce to byť len zaľúbený post. Chcem inšpirovať, prebúdzať krásno a ukázať, že vzťah nie je rutina. Nie som žiadny odborník, no jedno som zistila: vzťah je robiť obyčajné veci spolu. A to je obrovský dar, ktorý si každý deň pripomínam nanovo. Aby som nezabudla. 
Každý deň môže byť nový.

stories: Pohľady a pohľadnice

Moja poviedka Pohľady a pohľadnice vyšla v decembrovom čísle literárneho časopisu Dotyky a teraz si ju môžete v celom znení prečítať tu. Komentujte, kritizujte, pýtajte sa, budem veľmi šťastná. Enjoy:)

Žena

Ako keď som otvorila neprečítanú knihu niekde v polovici a znovu ju rýchlo zatvorila, aby som celkom náhodou nezbadala kľúčovú vetu a neprekazila si tak prekvapenie z tajomstva, ktoré ukrýva.

Tak som žila svoj život.

Neustále som pootvárala dvere, listovala v bielych stranách nezapísaného denníka, kupovala rámy na obrazy, na veľký jedálenský stôl rozkladala mapy, chodila do obchodu so zvieratami a prezerala si hady. U starej pani Viery v starožitníctve som kupovala krištáľové vázy, aj keď mi nikto nenosil kvety. Na nočnom stolíku ležala kniha o zlaňovaní. V predsieni bolo do radu poukladaných osemnásť párov tmavomodrých papúč a v rohu stáli tri mohutné vešiaky na kabáty.

Bola som pripravená.

Keď som sa ho opýtala, či je na mne niečo neobyčajné, povedal, že ešte nikdy nevidel toľko nesplnených snov pokope. Nenahnevala by som sa, keby to nebola pravda. Viezli sme sa v električke číslo šesť a obrátila som tvár k čiernej okvapkanej tme za oknom. Cítila som sa ako biely kovový záhradný nábytok obrastený zažltnutou burinou. Kovovo chladná a obrastená snami, ktoré ma zadúšali, škrtili a ničili. Ale hlavne, hlavne že som bola pripravená.

Vo svojej každodennosti som chystala bezpochyby dokonalé prostredie pre sny, ktoré som však ďalej, ako je prah dverí alebo parapetná doska, nepustila.

            Zaklopal na dvere, ja som nepovedala „ďalej“. Zazvonil zvonec, potichu som podišla ku dverám, zámok zaistila ešte dôkladnejšie.

            Dnes ráno som si neuvarila čaj, ešte v pyžame som si sadla k písaciemu stolu v strede miestnosti. Chvíľu som sa pozerala na práve zobudenú posteľ. Vzala som do rúk zakladač s dokumentmi a hľadala svoju dnešnú zákazku. Byt sa zdal nepríjemne prázdny po víkende strávenom s bratom. Neustále ma kritizoval alebo si na mne cvičil svoje umenie sarkazmu, avšak vždy priniesol rozptýlenie do bledosivých dní. V duchu som sa pousmiala nad zúfalou potrebou skutočne akéhokoľvek rozptýlenia. Vstala som a v ten týždeň už tretíkrát presunula posteľ na iné miesto.

            Potreba akéhokoľvek rozptýlenia. Nehlučné prasknutie stereotypnej bubliny.

            Nemôžem povedať, že ma moja práca nebaví. Avšak baví ma aj umývanie riadu, nakupovanie zeleniny a premiestňovanie nábytku. A predsa, ničomu z toho som nevykrojila zo svojho času tak veľký diel, ako prekladaniu úradných papierov. Po šiestich rokoch som sa prestala pýtať prečo.

            O desiatej som šla do mesta. Prsty stuhnuté od zimy, čokoládová torta a návšteva dvoch antikvariátov prinášali do môjho života niečo mimo rutiny, aj keď čím častejšie som to robila, tým viac to začalo zapadať do obyčajnosti všetkého ostatného.

            Dnes som sa rozhodla, že pôjdem do Bukurešti. Túto jar. Rozhodla som sa tak, keď som v antikvariáte na poschodí našla starú pohľadnicu od akejsi pani, pre akúsi ďalšiu pani. Na obrázku bolo veľké námestie, pôsobilo na mňa ako miesto, kde som už predtým bola, ba dokonca miesto, kam zvláštnym spôsobom patrím.

            Prišla som domov, pohľadnicu nalepila na stenu k ostatným. Nebolo to prvýkrát, čo som pootvorila dvere, zahliadla jeho chrbát, dvere znovu zatvorila. Sen. Zo všetkého najviac ma priťahuje jeho nedosiahnuteľnosť.

           

Dievča

            Zobudila ma horúca priamka žltého svetla a štekot psov. Ešte dlho som ležala, cez pokrčenú bielu plachtu som preložila ľavú nohu a potešila sa príjemnému chladu. Od včerajšieho večera vedľa mňa ležala kniha o ňom, o jeho cestovaní z New Yorku cez Denver do San Francisca a so zastávkou v Albuquerque a Dallase späť do New Yorku. Kniha o ňom a tak trochu aj o nás.

            Vyšla som na verandu, drevená dlážka jemne vŕzgala a spoza sklenených dverí bolo stále počuť štekot psov. Napriek tomu som cítila husté ticho. Nenazvala by som ten pocit tichom pred búrkou, aj keď by sa naň mohol ponášať. Bolo to ticho, za ktorým nič nenasledovalo, ale keď mojimi nosnými dierkami plynulo dnu a von, bolo tak plné, že samo o sebe znamenalo dobrodružstvo. Zišla som dolu schodmi, sklonila sa po noviny ležiace na zemi a roztrhla jemný igelit, v ktorom boli zabalené. Je zvláštne, ako často tu v tomto čase prší.

            Spýtal sa, či som už niekedy jazdila na motorke. „Nie, bojím sa,“ odpovedala som. Povedal, že ma niekedy niekam vezme. „Dobre,“ súhlasila som. „Teraz?“ „Áno.“

            Som si istá, že to bola rýchlosť osobne. Tlačila na moju hruď a dýchanie stálo istú dávku námahy, nebolo to však lapanie po dychu ako pri rannom behu, bolo to vzrušenie, bublajúca krv, vietor vo vlasoch a v duši. Horúca tma a vlažné svetlá. Dlhé cesty a široké križovatky.

            Jazdili sme často. Na druhý deň do Nob Hill, stáli sme na strechách naproti vlastným dušiam. Neskôr na Sandia Mountains uzavreté pre nebezpečenstvo požiarov. Napokon na kopec pokrytý bielym pieskom. Sedeli sme na skale a jediné, čo nám chýbalo, bol strach.

            Potom sme už na motorke nikdy nejazdili.

            Modlila som sa. Vystierala ruky. Odovzdávala sa. V dlaniach ponúkala vlastné srdce a keď sa Jeho zjazvené dlane priblížili k mojim, prudko som ich stiahla späť. Opakovalo sa to mnohokrát. A potom, keď posledný pohľad pominul, definitívne som svoje srdce vytrhla z roztrasenej hrude a vložila ho do Jeho rúk. Nikto si nevšimol zabudnutý kúsok tmavočervenej svaloviny, ktorá zostala v mojej chabej telesnej schránke.

Žena

            Pracovala som niekoľko hodín. Telefón zvonil, oni rozprávali a ja som odpovedala. Na pohľadnicu z Bukurešti som hľadela tak uprene, až sa mi zliala do farebnej zmesi bez kontúr. Varila som krémovú polievku, piekla mrkvový koláč, ale fotka námestia neustále ležala pred mojimi očami ako tapeta na stenách, podklad všetkého reálna. Stoličky a vázy niekedy splývali, inokedy vystupovali z obrazu, nebola som si istá, či sú v miestnosti so mnou alebo v rumunskej kaviarni na námestí. Možno na jednej z tých stoličiek sedela akási pani a písala pohľadnicu akejsi ďalšej pani.

            Nedokázala som zaspať. Vchodové dvere sa takmer rozleteli pod ťarchou tvrdých pästí, ktoré neprestajne klopali. Vstala som, presunula posteľ na druhý koniec miestnosti, najďalej od dverí izby, tie som potichu zatvorila. Cez pokrčenú bielu plachtu som preložila ľavú nohu, no všetko, čoho som sa dotkla, pálilo. Akoby na každú časť môjho tela pri dotyku s niečím iným pribudol nový pľuzgier. Vstala som a v prostriedku izby chvíľu nehybne hľadela na okno. Podišla som bližšie a otvorila ho. Cez nosné dierky mi až do duše vstúpilo husté februárové ticho. Otvorila som ďalšie. A ďalšie. A ďalšie. Všetky okná.

            Vzala som do rúk vázu od starej pani Viery a pustila ju na zem. Rozbila sa, aj všetky ostatné. Knihu o zlaňovaní som strčila do napoly vyhasnutej pahreby. Oheň dostal nový život. Keď som v rukách držala mapu Ázie, uvedomila som si, že keby som zničila každé znamenie mojej dokonalej prípravy na nedosiahnuteľné, v mojom dome nezostane vôbec nič. Presne tým, čím bol môj život, bol aj môj dom. Zlepená zmes nesplnených snov.

            Spoza masívnej skrine som vytiahla kufor. Chvíľu som naň hľadela, potom ho zasunula späť.

            Nebola som pripravená. Nechcela som byť pripravená.

            Otvorila som dvere. Nik tam nestál, možno bol preč, možno vošiel a ja som si to ani nevšimla.

            Ktovie.

            Sedím vo vlaku a jediné, čo mi chýba, je strach.

Dievča

            Púštna suchota za zeleným trávnikom golfového ihriska, burácajúci hurikán oslepujúci dvanásťtisíc párov očí, vernisáže psychopatov s plastovými bábikami, nočné rozhovory o dočasnosti sediac v červenom nákladiaku, spev z najhlbších hĺbok Ním vyhĺbenej duše, a napokon, tá oslobodzujúca rýchlosť plávajúca v severovýchodnom vetre. To bol môj život.

Zažila som. Žila som. Na začiatku všetkých koncov som bez rozlúčky vzala kufor a odletela do prázdneho strachu a pochybovačného nerozhodna. Potom, s nohami opäť pevne na zemi, som na prázdnu bielu stenu prilepila jedinú pohľadnicu a sadla si na bielu kovovú záhradnú stoličku obrastenú zažltnutými snami.

*

             

           

well come.

Prišiel čas, kedy som z blogu Eternal Sunshine of the Spotless Mind akosi vyrástla. O chvíľu bude mať tri roky a treba mu novú košeľu - na starej sú mu už rukávy krátke. Chvíľu som bojovala s pocitom, že stratím všetkých čitateľov, ale veď vlastne kto chce, ten nájde, a tak mi to pomôže zistiť, kto ešte moje kecy vlastne číta a či má zmysel niečo nové tvoriť (resp. písať o tom, že niečo nové tvorím).

Môj život prešiel širokým spektrom zmien, z teenagerky sa stala žena. 

A ak si niekto čisto-nový, som rada.

Verím, že tento blog bude pre teba dušočítač, inšpirácieobjavovač a okulahodiač.