Pracujem. Tvorím. V noci, najlepšie. Prekladám, snívam, dúfam, že to všetko stihnem. Deadline-y a mŕtve riadky. Prečiarkujem, nahrádzam, čmáram cez náhrady a vraciam sa k pôvodinám. Ako celý život. Teda, neviem.
Pracujem na jednom, chcem pracovať na druhom a premýšľam o treťom. Šialený život. Čo je najdôležitejšie? Napísané či nenapísané knihy?
Už som si dávno nespomenula na svoj maturitný sloh, až dnes mi ho kamarátka pripomenula. Maturuje a dali jej ho prečítať. V tomto malom meste sú ľudia, ktorí vo mňa stále veria. Kde som teraz? Kopírujem osemdesiatdeväť rokov staré texty a v hlave držím osemdesiatdeväť nenapísaných príbehov. Možno strácam drahý čas a možno tých osemdesiatdeväť príbehov musí dozrievať, aby som zistila, že tvoria jeden.
Už mi to dochádza.
Ale teraz treba ísť spať. Nechcem si dnes zo zajtrajšieho dňa ukrojiť príliš veľa.
piatok 2. júna 2017
štvrtok 16. februára 2017
Zlé veci sa dejú
Dejú. Najhoršie sú, keď zanechávajú sladkú pachuť, ako je tá na jazyku po čokoláde. Nemám ju rada, aj tak si ju dám znova, chýba mi, celý deň nechcem zjesť nič sladké a večer ma to premôže. S pocitmi narkomana, na strmom sklone dňa. Počúvam tie piesne, čítam svoje staré poviedky a plačem. Prečo sa to stalo? Každý večer líham do postele na opačnú stranu, nie tam, kde je rana. Pýtam sa prečo sa to stalo a zároveň som rada, vraciam sa k tomu, akoby som vôbec nechcela zabudnúť.
Potom mi napíše dievča, dnes si spomenulo, že to mne sa stali nejaké zlé veci a teraz, teraz žijem v rozprávke. Ako sa cítim? Je to odmena po trápení alebo milosť po zlyhaní? Zajtra s ňou pôjdem na kávu, akože vysvetliť to, ako keby som vedela.
Žijem v rozprávke? Každý deň sa niečo dotkne mojej rany... slovo, pieseň, dotyk, spomienka, fotka, pocit. Prichádza to znovu, kričím: si nahovno, neschopná žena, vyzeráš otrasne, znovu si sa nevedela ovládať a zjedla si priveľa, nenávidím sa, rozbíjam tanier, on na mňa pozerá a vidí, ako hlboko je rana, že sa zacelila iba navonok, zničila moje vnímanie sebahodnoty, vzťahu, mužov, lásky.
Toľko bolesti.
Potom sa zamknem v kúpeľni a kričím, dlhý výkrik umierajúceho zvieraťa, presne ako ten, ktorý zo mňa vyšiel, keď som sa v septembri 2013 sprchovala a uvedomila si, že som všetko zničila.
Počujem tiché klopanie na dvere, je to on, miluje ma. Hanbím sa a nenávidím za to, ako mu ubližujem. Ako ma môže tak milovať, keď ho to bolí? Vtedy v ňom vidím Ježiša.
Už viem, čo poviem dievčaťu pri zajtrajšej káve. Nežijem v rozprávke. Iba som dostala milosť, ktorá zachránila celý môj život a ďalšiu milosť, ktorá mi potichu klope na kúpeľňové dvere. A viem, stane sa to aj o týždeň, aj o dva mesiace, aj na ďalší rok. Rana nikdy celkom nezmizne. Aj on to vie. A aj tak.
v našej kúpeľni na počiatku našej manželskej lásky odfotil Kuba Šimmer
v našej kúpeľni na počiatku našej manželskej lásky odfotil Kuba Šimmer
štvrtok 2. februára 2017
O domove
A keď som sedela na nástupišti a práve dovolala
a zhovárali sme sa o novom stolíku do nášho prvého domova, keď som sa
začítala do Doktora Živaga
a hovoril mi o troch dňoch vo vlaku s výhľadom na step, myseľ mi
zablúdila k ceste do Prahy, k širokým zeleným lúkam, modrému nebu
a žltým kvetom, keď som si spomenula na to, že v prvý deň budú naším
výhľadom biele periny a drevené okná, keď som si spomenula, že sa vrátime
a povieme, že sme už doma, keď som si spomenula, že to tak už bude vždy,
keď som sedela na nástupišti a práve dovolala a zhovárali sme sa
o novom stolíku do nášho prvého domova, spomenula som si, že mám všetko,
čo som kedy chcela.
Keď som si spomenula na biely piesok a sivozelené kaktusy, keď som
si spomenula na dlhé cesty a nekonečné žlté čiary, keď som si spomenula na
oči, ktoré nezaplakali a hlas, ktorý rozplakal, keď som si spomenula na
roztrhané džínsy a výhľady z plochých striech, trsy trávy
a zablúdené pramienky vlasov, sedela som na nástupišti a spomenula som si,
že mi nikdy neponúkol domov.
A čo na svete hľadáme, ak nie domov? Vkročíš ako hosť
a počuješ: cíť sa ako doma, urob si pohodlie, ale domov tam nie je, nie je
tu, ani tam, je v duši, ale kde má domov duša? Domovom nazvem miesto, kam
sa vrátim na víkend, kde rastú jahody a otec kosí trávnik, tam, kde večer
kráčam po špičkách a knihu čítam pod perinou. V ktorej z týchto
vecí sa skrýva duša?
Tam, kam som ju vložila. Do tvojich rúk len kúsok. Lebo náš domov je náš
prvý domov, ďalší bude druhý, potom bude tretí, ale v žiadnom z nich
sa neusadíme, žiadny z nich nenazveme posledným. Kde je domov? Tam kde
duša naposledy spočinie, naposledy a navždy.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)