nedeľa 1. februára 2015

stories: Pohľady a pohľadnice

Moja poviedka Pohľady a pohľadnice vyšla v decembrovom čísle literárneho časopisu Dotyky a teraz si ju môžete v celom znení prečítať tu. Komentujte, kritizujte, pýtajte sa, budem veľmi šťastná. Enjoy:)



Žena
Ako keď som otvorila neprečítanú knihu niekde v polovici a znovu ju rýchlo zatvorila, aby som celkom náhodou nezbadala kľúčovú vetu a neprekazila si tak prekvapenie z tajomstva, ktoré ukrýva.
Tak som žila svoj život.
Neustále som pootvárala dvere, listovala v bielych stranách nezapísaného denníka, kupovala rámy na obrazy, na veľký jedálenský stôl rozkladala mapy, chodila do obchodu so zvieratami a prezerala si hady. U starej pani Viery v starožitníctve som kupovala krištáľové vázy, aj keď mi nikto nenosil kvety. Na nočnom stolíku ležala kniha o zlaňovaní. V predsieni bolo do radu poukladaných osemnásť párov tmavomodrých papúč a v rohu stáli tri mohutné vešiaky na kabáty.
Bola som pripravená.
Keď som sa ho opýtala, či je na mne niečo neobyčajné, povedal, že ešte nikdy nevidel toľko nesplnených snov pokope. Nenahnevala by som sa, keby to nebola pravda. Viezli sme sa v električke číslo šesť a obrátila som tvár k čiernej okvapkanej tme za oknom. Cítila som sa ako biely kovový záhradný nábytok obrastený zažltnutou burinou. Kovovo chladná a obrastená snami, ktoré ma zadúšali, škrtili a ničili. Ale hlavne, hlavne že som bola pripravená.
Vo svojej každodennosti som chystala bezpochyby dokonalé prostredie pre sny, ktoré som však ďalej, ako je prah dverí alebo parapetná doska, nepustila.
            Zaklopal na dvere, ja som nepovedala „ďalej“. Zazvonil zvonec, potichu som podišla ku dverám, zámok zaistila ešte dôkladnejšie.
            Dnes ráno som si neuvarila čaj, ešte v pyžame som si sadla k písaciemu stolu v strede miestnosti. Chvíľu som sa pozerala na práve zobudenú posteľ. Vzala som do rúk zakladač s dokumentmi a hľadala svoju dnešnú zákazku. Byt sa zdal nepríjemne prázdny po víkende strávenom s bratom. Neustále ma kritizoval alebo si na mne cvičil svoje umenie sarkazmu, avšak vždy priniesol rozptýlenie do bledosivých dní. V duchu som sa pousmiala nad zúfalou potrebou skutočne akéhokoľvek rozptýlenia. Vstala som a v ten týždeň už tretíkrát presunula posteľ na iné miesto.
            Potreba akéhokoľvek rozptýlenia. Nehlučné prasknutie stereotypnej bubliny.
            Nemôžem povedať, že ma moja práca nebaví. Avšak baví ma aj umývanie riadu, nakupovanie zeleniny a premiestňovanie nábytku. A predsa, ničomu z toho som nevykrojila zo svojho času tak veľký diel, ako prekladaniu úradných papierov. Po šiestich rokoch som sa prestala pýtať prečo.
            O desiatej som šla do mesta. Prsty stuhnuté od zimy, čokoládová torta a návšteva dvoch antikvariátov prinášali do môjho života niečo mimo rutiny, aj keď čím častejšie som to robila, tým viac to začalo zapadať do obyčajnosti všetkého ostatného.
            Dnes som sa rozhodla, že pôjdem do Bukurešti. Túto jar. Rozhodla som sa tak, keď som v antikvariáte na poschodí našla starú pohľadnicu od akejsi pani, pre akúsi ďalšiu pani. Na obrázku bolo veľké námestie, pôsobilo na mňa ako miesto, kde som už predtým bola, ba dokonca miesto, kam zvláštnym spôsobom patrím.
            Prišla som domov, pohľadnicu nalepila na stenu k ostatným. Nebolo to prvýkrát, čo som pootvorila dvere, zahliadla jeho chrbát, dvere znovu zatvorila. Sen. Zo všetkého najviac ma priťahuje jeho nedosiahnuteľnosť.
           
Dievča
            Zobudila ma horúca priamka žltého svetla a štekot psov. Ešte dlho som ležala, cez pokrčenú bielu plachtu som preložila ľavú nohu a potešila sa príjemnému chladu. Od včerajšieho večera vedľa mňa ležala kniha o ňom, o jeho cestovaní z New Yorku cez Denver do San Francisca a so zastávkou v Albuquerque a Dallase späť do New Yorku. Kniha o ňom a tak trochu aj o nás.
            Vyšla som na verandu, drevená dlážka jemne vŕzgala a spoza sklenených dverí bolo stále počuť štekot psov. Napriek tomu som cítila husté ticho. Nenazvala by som ten pocit tichom pred búrkou, aj keď by sa naň mohol ponášať. Bolo to ticho, za ktorým nič nenasledovalo, ale keď mojimi nosnými dierkami plynulo dnu a von, bolo tak plné, že samo o sebe znamenalo dobrodružstvo. Zišla som dolu schodmi, sklonila sa po noviny ležiace na zemi a roztrhla jemný igelit, v ktorom boli zabalené. Je zvláštne, ako často tu v tomto čase prší.
            Spýtal sa, či som už niekedy jazdila na motorke. „Nie, bojím sa,“ odpovedala som. Povedal, že ma niekedy niekam vezme. „Dobre,“ súhlasila som. „Teraz?“ „Áno.“
            Som si istá, že to bola rýchlosť osobne. Tlačila na moju hruď a dýchanie stálo istú dávku námahy, nebolo to však lapanie po dychu ako pri rannom behu, bolo to vzrušenie, bublajúca krv, vietor vo vlasoch a v duši. Horúca tma a vlažné svetlá. Dlhé cesty a široké križovatky.
            Jazdili sme často. Na druhý deň do Nob Hill, stáli sme na strechách naproti vlastným dušiam. Neskôr na Sandia Mountains uzavreté pre nebezpečenstvo požiarov. Napokon na kopec pokrytý bielym pieskom. Sedeli sme na skale a jediné, čo nám chýbalo, bol strach.
            Potom sme už na motorke nikdy nejazdili.
            Modlila som sa. Vystierala ruky. Odovzdávala sa. V dlaniach ponúkala vlastné srdce a keď sa Jeho zjazvené dlane priblížili k mojim, prudko som ich stiahla späť. Opakovalo sa to mnohokrát. A potom, keď posledný pohľad pominul, definitívne som svoje srdce vytrhla z roztrasenej hrude a vložila ho do Jeho rúk. Nikto si nevšimol zabudnutý kúsok tmavočervenej svaloviny, ktorá zostala v mojej chabej telesnej schránke.

Žena
            Pracovala som niekoľko hodín. Telefón zvonil, oni rozprávali a ja som odpovedala. Na pohľadnicu z Bukurešti som hľadela tak uprene, až sa mi zliala do farebnej zmesi bez kontúr. Varila som krémovú polievku, piekla mrkvový koláč, ale fotka námestia neustále ležala pred mojimi očami ako tapeta na stenách, podklad všetkého reálna. Stoličky a vázy niekedy splývali, inokedy vystupovali z obrazu, nebola som si istá, či sú v miestnosti so mnou alebo v rumunskej kaviarni na námestí. Možno na jednej z tých stoličiek sedela akási pani a písala pohľadnicu akejsi ďalšej pani.
            Nedokázala som zaspať. Vchodové dvere sa takmer rozleteli pod ťarchou tvrdých pästí, ktoré neprestajne klopali. Vstala som, presunula posteľ na druhý koniec miestnosti, najďalej od dverí izby, tie som potichu zatvorila. Cez pokrčenú bielu plachtu som preložila ľavú nohu, no všetko, čoho som sa dotkla, pálilo. Akoby na každú časť môjho tela pri dotyku s niečím iným pribudol nový pľuzgier. Vstala som a v prostriedku izby chvíľu nehybne hľadela na okno. Podišla som bližšie a otvorila ho. Cez nosné dierky mi až do duše vstúpilo husté februárové ticho. Otvorila som ďalšie. A ďalšie. A ďalšie. Všetky okná.
            Vzala som do rúk vázu od starej pani Viery a pustila ju na zem. Rozbila sa, aj všetky ostatné. Knihu o zlaňovaní som strčila do napoly vyhasnutej pahreby. Oheň dostal nový život. Keď som v rukách držala mapu Ázie, uvedomila som si, že keby som zničila každé znamenie mojej dokonalej prípravy na nedosiahnuteľné, v mojom dome nezostane vôbec nič. Presne tým, čím bol môj život, bol aj môj dom. Zlepená zmes nesplnených snov.
            Spoza masívnej skrine som vytiahla kufor. Chvíľu som naň hľadela, potom ho zasunula späť.
            Nebola som pripravená. Nechcela som byť pripravená.
            Otvorila som dvere. Nik tam nestál, možno bol preč, možno vošiel a ja som si to ani nevšimla.
            Ktovie.
            Sedím vo vlaku a jediné, čo mi chýba, je strach.

Dievča
            Púštna suchota za zeleným trávnikom golfového ihriska, burácajúci hurikán oslepujúci dvanásťtisíc párov očí, vernisáže psychopatov s plastovými bábikami, nočné rozhovory o dočasnosti sediac v červenom nákladiaku, spev z najhlbších hĺbok Ním vyhĺbenej duše, a napokon, tá oslobodzujúca rýchlosť plávajúca v severovýchodnom vetre. To bol môj život.
Zažila som. Žila som. Na začiatku všetkých koncov som bez rozlúčky vzala kufor a odletela do prázdneho strachu a pochybovačného nerozhodna. Potom, s nohami opäť pevne na zemi, som na prázdnu bielu stenu prilepila jedinú pohľadnicu a sadla si na bielu kovovú záhradnú stoličku obrastenú zažltnutými snami.

*
             
           


3 komentáre: